Foto: Michal Šebeňa |
„Pustila som k vode dlhoročného priateľa, lebo sa zdráhal vytvoriť so mnou skutočný domov. Mám po päťdesiatke, ale myslím, že život sa neskončil,“ hovorí Silvia Vnenková (55).Neskrýva, že si hľadá novú lásku.
Silvia spolu s dcérou, psychiatričkou Luciou Pacherovou,
napísala knihu Mám päťdesiat, no a? Rozpráva rôzne príbehy žien, ktoré
spája jedno – vek okolo päťdesiatky. A o tomto období, ktoré je
pre každú ženu – či už to dá najavo, alebo nie – zložité, dokáže Silvia hovoriť obdivuhodne otvorene.
„Nie je dobré prehnať to s extrémami typu bože, aká som stará, život sa
pre mňa skončil, teraz už len priberiem a nikto ma nebude chcieť, alebo
mňa sa starnutie netýka, lebo ja som frajerka a hravo to zvládnem,“ tvrdí päťdesiatpäťročná novinárka a podnikateľka.
Priznáva, že vďaka pocitu večnej mladosti a aktívnemu životu svojho
času akosi odignorovala prichádzajúcu menopauzu. Lenže aj mladistvá
myseľ musela nakoniec pripustiť, že telo prechádza do inej fázy. A
jednoduché to rozhodne nebolo.
Dala si šancu
„Prvýkrát som si naplno uvedomila, že starnem, jedného dňa u gynekológa,“ šokuje otvorenosťou Silvia. „Ako obyčajne som si k nemu šla po hormonálnu antikoncepciu. Pozrel sa do karty na môj rok narodenia a skonštatoval, že už mi ju nepredpíše. Doma som sa urazená posťažovala priateľovi,“
smeje sa. Urazenosť je dávno preč, ale aj priateľ. Jedného dňa ho
vyškrtla zo života. Prečo? Nechcela sa ho radšej držať ako kliešť, aby
neostala sama?
„Keď sme sa spoznali, bola som rozvedená s dvoma dcérami. Rozumeli
sme si, strávili sme spolu veľa času a riešili mnoho vecí, ale on nebol
ochotný žiť so mnou v jednej domácnosti. Po tých rokoch som sa cítila
menejcenná. Povedala som si, že nechcem takýto vzťah, ktorý vedie
odnikadiaľ nikam. Aj práve preto, že sa blíži staroba. Zaslúžim si šancu
na normálny domov. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že v mojom živote
môže byť aj niekto lepší. Neľutujem to dodnes, hoci zatiaľ nový vzťah nemám,“ hovorí.
Hnusila sa sama sebe
Štrajkujúce hormóny, rozchod a aj to, že sa rozhodla po tridsiatich
rokoch seknúť s cigaretami, pretože ju obmedzovali, nazýva Silvia
vražednou kombináciou, ktorá ju postrkovala často ku chladničke. „Za tri
roky som pribrala dvadsať kíl. Pri pohľade do zrkadla som sa hnusila
sama sebe, ale nemienila som sa s tým zmieriť,“ spomína. Vrhla sa
na špeciálny chudnúci program s cvičením a všetko zhodila. Priznáva, že
aj ona na chvíľu prepadla predstave, že ak zmení imidž, všetko bude
jednoduchšie. Zázrak v podobe princa sa však nekonal.
„Nerobte to kvôli mužom, ale pre seba,“ dvíha s úsmevom ukazovák žena, ktorá sa odmieta poddať trpiteľstvu:
„Je dôležité pozerať sa na tých, ktorým sa podarilo nájsť si novú
lásku, a nie na správy ako tá sa po rozchode zrútila, tamtá zo samoty
zbláznila... Mám okolo seba aj spokojné ženy s novými vzťahmi, ktoré sa
skončili manželstvom. A podotýkam, že s rovesníkmi. Nie všetci päťdesiatnici chcú mladé.“
Zoznamka
Silvia nepatrí medzi ženy, ktoré čakajú v kúte, kým si ich niekto
všimne. „Prečo by som sa mala tváriť, že nehľadám, keď to nie je pravda?
Nebránim sa internetovým zoznamkám a medzi všetkými známymi aj
kamarátkami som otvorene rozhlásila, že hľadám partnera s tým, že keby
o niekom vedeli, rada sa zoznámim,“ hovorí. Optimistkou ostáva napriek
poznaniu, ktoré jej prinieslo dávnejšie podnikanie s vlastnou
zoznamovacou agentúrou: „Väčšina mužov vlastne skutočný vzťah
ani nechcela. Mali záujem len o sex alebo o príležitostné stretnutia.
Hlavne tí od štyridsať rokov vyššie. Prekáža im samota alebo aj nefunkčný vzťah, ale nechcú ani opustiť svoj pokoj a boja sa niečo zmeniť.“
Silvia priznáva, že ani ona si nechcela pripustiť, že by jej niekto
obrátil život naruby: „Nemôžete však žiť svoj zabehaný život a ešte mať
ako bonus partnera. Kto chce normálny vzťah, musí by pripravený, že mu
ten druhý prevráti svet hore nohami. Ako v dvadsiatke alebo
v tridsiatke, nie je v tom rozdiel. Možno len vo väčšej tréme ako
v mladosti,“ dodáva s úsmevom.
Zlá emancipácia
Zatiaľ sa teda pán Božský napriek otvorenosti neobjavil. Nie je
lepšie obklopiť sa podobne „postihnutými“ ženami a užívať si život bez
mužského elementu? „Po jednej dovolenke s kamoškami a kolegyňami som si
povedala dosť, hoci bola fajn. Je dobré byť v spoločnosti, kde sa
necítite sama, ale to sa potom len utvrdzujete, aké ste skvelé a že tých
chlapov vlastne nepotrebujete, lebo je vám dobre. Je pravda, že si
vieme na seba zarobiť a vieme sa aj zabaviť. Lenže emancipácia
nám veľmi poškodila, pretože sme zabudli, že mužov potrebujeme hlavne
ako naozajstných partnerov, nie živiteľov,“ hovorí a bez mučenia priznáva, že má občas depresie.
Vtedy jej pomáha na jeden deň sa zrútiť, poriadne sa poľutovať, ale
dlho ju to nebaví: „Nebudem sedieť doma a plakať, nikam to nevedie,“
hovorí Silvia. „Treba si zvyknúť, že nemusí ísť všetko podľa predstáv,“
zamyslí sa a so smiechom dodáva: „Už som sa prestala napríklad limitovať
vzdelaním a výškou partnera. Mne sa totiž páčia vysokí muži. Dnes
nezavrhujem ani stosedemdesiatcentimetrového. Hlavne s ním chcem rásť
osobnostne, pustiť sa možno do projektov, ktoré by som sama nezvládla.“
Nejde o výkon
Vzdať sa svojej ženskosti Silvia nemieni a trvá na tom, že si zaslúži
od života v tomto smere ešte veľa. Otvorene hovorí aj o tom intímnom:
„Milovanie mi chýba, to je prirodzené. Nerada by som ostala bez neho
do konca života. Myslím si, že v tomto veku si dokážeme sex väčšmi
užívať. Nebojíme sa tehotenstva, nezaoberáme sa veľmi tým, ako
vyzeráme, pretože to nie je až také podstatné. Ani muž vedľa nás nie je
žiaden svalnatý krásavec, akým bol v mladosti. Skrátka, odpadá
potreba dokonalosti a vieme sa zamerať na seba aj na partnera. Pri sexe
už nejde o výkony, ale o vzájomné potešenie. A to je skvelé, nie?“
Zdroj: ŠARM/Katarína Čulenová
http://www.pluska.sk/zena/sex-laska/sylvia-po-patdesiatke-zivot-nekonci.html
Veľmi pekný, pravdivý článok. Aby bolo taký dám viacej na svete...
OdpovedaťOdstrániť